Doc. Alexander Trizuljak sa narodil 15. mája 1921 do Varíne. Bol to sochár, pedagóg a organizátor výtvarného života na Slovensku.

Jeho otec bol roľník a aj keď v rodine bolo deväť detí, otec si dal veľmi záležať na kvalitnom vzdelaní svojich troch synov. Boli prví z dediny, ktorí išli študovať na stredné školy a neskôr získali i vysokoškolské vzdelanie. 

Počas štúdia na reálnej škole v Žiline bol jeho spolužiakom Vincent Hložník. V rokoch 1943 – 1944 študoval na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave, vo výtvarnom oddelení  u M. Schurmanna a J. Kostku, v rokoch 1945 – 49 sochárstvo na Akadémii výtvarných umení v Prahe u K. Pokorného.

Pomáhal zakladať Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave a v rokoch 1949 – 1972 tam pôsobil ako pedagóg. V roku 1964 získal titul docent.

Od začiatku jeho tvorby boli kresťanské motívy jej integrálnou súčasťou, napr. Nepoškvrnené počatie umiestnené v kostole v Spišskej Belej, Boží hrob vo Varíne.. Vyvrcholením tejto časti jeho diela a akýmsi verejným prihlásením sa k viere bola plastika Ukrižovaný Kristus v kostole v bratislavskom Lamači.

Po žánrových prácach s námetom lásky, materstva, šťastia a utrpenia vytvoril v 50. rokoch 20. storočia niekoľko rozmerných plastík (napr. Detvan v Prievidzi), v ktorých si overil cit pre monumentálny rozvrh plastickej hmoty, čo potom uplatnil pri koncipovaní jeho najznámejšej sochy. Je to 7-metrová socha sovietskeho vojaka vztyčujúceho vlajku nazvaná Víťazstvo na 39,5 m vysokom obelisku bratislavského Slavína, ktorý je centrálnou časťou pamätníka vybudovaného v rokoch v rokoch 1957 až 1960. Pamätník víťazstva nad fašizmom a oslobodenia Bratislavy slávnostne odhalili 4. apríla 1960. Svojím významom, ale aj rozmermi, technickou a umeleckou koncepciou v histórii slovenského sochárstva nemá  dodnes konkurenciu. (Autorom architektonického riešenia je architekt Ján Svetlík. Na výzdobe areálu sa podieľali poprední slovenskí sochári – Alexander Trizuljak, Jozef Kostka, Rudolf Pribiš, Tibor Bártfay, Ján Kulich, Dezider Castiglione, Juraj Kren, Ladislav Snopek.)

V 50. rokoch 20. storočia početné štátne objednávky v štýle socialistického realizmu dávali Trizuljakovi možnosť navrhovať sochy do verejných priestorov v monumentálnych rozmeroch. Prioritou preňho bola tvorivá práca a možnosti, ktoré mu atmosféra doby ponúkala. Architektonické diela, ktoré v tej dobe vyrastali ako huby po daždi, boli často dopĺňané sochárskymi plastikami. Umelci a sochári sa na nedostatok práce nemohli sťažovať.

Začiatkom 60. rokov sa v Trizuljakovej tvorbe ustálila ďalšia vývinová etapa – využívanie kovov, výtvarné využitie kovových technických prvkov do polôh dekoratívno-konštruktivistických s výraznou priestorovo-znakovou symbolikou (Kone, Milenci, Myšlienka, Raketostroj, Kvet). V roku 1969 ho štát vyslal do Ríma ako člena kultúrnej delegácie pri príležitosti 1100. výročia úmrtia svätého Cyrila. Paradoxne, potom v roku 1972 dostal Trizuljak hodinovú výpoveď z VŠVU pre svoje náboženské presvedčenie a kontakty. Počas normalizácie bol odsunutý z verejného života, vo svojej tvorbe pokračoval v ústraní ako slobodný umelec. Keď mu bolo zakázané tvoriť, našiel si svoju cestu v sakrálnom umení.  Vďaka kontaktom s kňazmi sa zameral na sakrálne umenie a objednávky súvisiace s liturgickým priestorom. Spolu s Vincentom Hložníkom vstúpili svojou činnosťou do viac ako 20 kostolov na Slovensku. Trizuljak prešiel od realizmu k moderne v duchu konštruktivizmu a lyrizmu. V tom období experimentoval napr. s hliníkovou mozaikou a tvorba týchto štruktúr sa stala jeho osobným know-how. Príkladom z tejto fázy jeho tvorby je sklenená plastika Vzkrieseného Krista zo zlatožltého topásového skla v kostole v Zelenči pri Trnave. Sakrálna tvorba teda nebola len nutnou náhradou za ušlé štátne zákazky, ale plnohodnotnou a činorodou etapou jeho umeleckého vývoja. V 80. rokoch došlo k jeho čiastočnej rehabilitácii a Trizuljak sa opäť dostal aj k verejným zákazkám. Jednou z posledných je monumentálny reliéf na fasáde Najvyššieho súdu v Bratislave.   

Trizuljak mal zásluhu na založení viacerých slovenských galérií, vrátane Galérie mesta Bratislava, galérií v Trenčíne, Nitre, Humennom. Stál pri zrode slovenských stredných umeleckých škôl. Z jeho iniciatívy vznikol Slovenský fond výtvarných umení ako aj dnes už neexistujúce dielne Umeleckých remesiel v Bratislave. Založil tradíciu pravidelného sochárskeho podujatia Socha piešťanských parkov, ktorá sa začala jeho súbornou výstavou v Piešťanoch v roku 1961. Bol tiež zakladateľom Sympózia v kove v Košiciach a sympózií v maľbe a v dreve v kaštieli v Moravanoch nad Váhom.

V Prievidzi máme jeho dielo Detvan (1957) na Svätoplukovej ulici.

 Alexander Trizuljak zomrel 15. októbra 1990 v Bratislave.